Často sa stretávam s názormi, že kresťanstvo je veľmi netolerantné. Myslí si, že ono jediné má pravdu. Ľudia sa pýtajú: Prečo nemôžete akceptovať druhých ľudí a ich pravdu?
Slovník slovenského jazyka definuje toleranciu ako „znášanlivosť voči presvedčeniu alebo spôsobom iných". Slovo tolerovať je definované ako „znášať, pripúšťať," (napr. chyby alebo omyly). Akademický slovník cudzích slov toto slovo vysvetľuje ako „znášať, trpieť, dovoľovať, pripúšťať". Vo všetkých týchto významoch je jasná konotácia, že ide o znášanie niečoho, čo sa nám príliš nepáči alebo s tým nesúhlasíme. Apoštol Pavol to vyjadril takto: „Láska všetko pretrpí" (1. Korinťanom 13:7).
Dnes sa však poza bučky postupne zavádza a pretláča nová definícia tolerancie. Táto definícia hovorí, že presvedčenie, názory, životný štýl a vnímanie pravdy každého jednotlivca sú rovnocenné. Inak povedané, tvoje aj moje presvedčenie je rovnaké a každá pravda je relatívna.
Skúsme sa ale zamyslieť nad výrokom: „Každá pravda je relatívna." Počkať, a nie je potom aj tento výrok relatívny? A nie je presadzovanie takéhoto názoru netolerantné voči presvedčeniu tých, ktorí veria, že je tu predsa len nejaká absolútna pravda?
Všimnime si rozdiel medzi otázkou tolerancie a otázkou pravdy. Tolerancia neznamená automaticky všetko schváliť ako pravdu. Môžem mať svoje presvedčenie a zároveň tolerovať druhého s iným presvedčením, teda nebudem mu nadávať, prenasledovať ho, páliť ho na hranici. A on zas môže tolerovať mňa, hoci spolu nesúhlasíme. To je pluralitná spoločnosť, ktorej nevyhnutným predpokladom je, že môžem slobodne zastávať a šíriť svoje presvedčenie prostriedkami, ktoré sú nenásilné. Ale to neznamená, že každý má pravdu. Raz uvidíme, kto ju mal.
Osobne som vo svojom živote spoznal Ježiša Krista ako živého, vzkrieseného Božieho Syna, ktorý zmenil môj život. Dospel som k presvedčeniu, že jeho výrok, ktorý som uviedol na začiatku, je pravdivý. V pluralitnej spoločnosti mám slobodu toto presvedčenie zastávať a šíriť nenásilnými prostriedkami. Druhí majú slobodu oponovať mi takisto nenásilnými prostriedkami. Ak to urobia, ja nemám právo obviňovať ich z neznášanlivosti a netolerancie. Niekomu sa moje svedectvo nemusí páčiť. Niekoho naopak môže osloviť a môže prežiť podobnú skúsenosť. A raz uvidíme, kto mal pravdu.
Niekto môže namietnuť, že cirkev v minulosti používala tvrdé metódy proti „neprispôsobivým" a keby mohla, využívala by ich aj dnes. Možno vás šokujem, ale úplne s tým súhlasím. Mám na to veľmi dobrý dôvod: s mojím presvedčením by som v stredoveku pravdepodobne tiež zhorel na hranici, podobne ako Ján Hus.
Keď chceli dvaja z Ježišových učeníkov zvolať oheň z neba na mesto, ktoré Ježiša neprijalo, Ježiš ich rázne zastavil: „Neviete, akého ste ducha. Syn človeka neprišiel ľudí zahubiť, ale zachrániť" (Evanjelium Lukáša 9:55). Kto sa snaží násilným spôsobom vytrestať ľudí, ktorí nechcú uveriť v Krista, nie je Kristovým nasledovníkom, nech sa volá hoci aj pápežom.
Apoštol Ján píše: „Milovaný, nenasleduj zlé, ale dobré. Kto robí dobre, je z Boha; kto robí zle, nevidel Boha" (3. list Jána 11). Poznám veľa fantastických ľudí, ktorí žijú podľa tohto textu. A viete čo, som rád, že nie vždy mi všetko schválili. Som rád, že ma upozorňovali na večne platné pravdy, ktoré nám Boh dal v Biblii. Po čase som mohol okúsiť sladké ovocie poslušnosti.
Môžete sa rozhodnúť, že takého exkluzívneho Ježiša nechcete. Máte na to plné právo. Ja to budem tolerovať. Ale kým budem žiť, budem hovoriť o tom, čo urobil pre mňa. Nemôžem inak.
